Ešte v priebehu minulého roku (2010) sme sa s kamarátom Paľom Hajdúkom rozhodli vyskúšať si niektorý zo známejších svetových, resp. európskych maratónov. Rozhodnutie padlo na Štokholm. Na poslednú chvíľu sme sa v novembri 2010 zaregistrovali, „bookli“ sme letenky, hostel a čakali na deň D. Vo štvrtok 26. mája 2011 sa tento deň nebezpečne priblížil. Prileteli sme na miesto určenia (Štokholm) a ubytovali sa v hosteli č.1 v centre starého mesta na ostrove Gamla Stan, ktorý je prepojený s pevninou viacerými mostami. Zvyšok štvrtka a celý piatok sme využili na prechádzky, výlet loďou a návštevu Vasa múzea, kde sa nachádza zrekonštruovaná bojová loď, ktorá sa pri svojej prvej plavbe v r. 1628 potopila po preplávaní cca 1500m. Potom odpočívala 333 rokov v 30m hĺbke na dne mora. V piatok večer sme sa upršaným Štokholmom náhlili na registráciu. Prevzali sme si štartové čísla, čipy a dáke prospekty k tomu. Podarilo sa nám stretnúť aj nášho kamaráta Petra Gábriša, ktorý na maratón priletel aj v sprievode svojej „polovičky“ až dnes, t.j. v piatok. Na pasta párty sme „zbodli“ všetko čo nám dali a odpochodovali sme do nášho hostela č.2, ktorý už bol ďalej od starého centra, ale bližšie ku štartu. Chceli sme si pred najnáročnejším dňom nášho výletu (sobotný maratón) trochu oddýchnuť a nabrať síl.
Bolo 28.5.2011 ráno. Deň pravdy prišiel. Presunuli sme sa na štadión, absolvovali všetko potrebné a posunuli sa na štartovú dráhu. O 11:30 sa prvá polovica štartového poľa (kde sme boli aj ja a Paľo) pohla. Druhá polovica poľa (aj s Petrom Gábrišom) štartovala o 10 min. Prihlásených bolo vyše 20000 ľudí, takže rozdelenie poľa na 2 časti považujem za rozumné. Počasie bolo dobré, teplota 14-15°C, nepršalo, vietor prijateľný. Uvedomoval som si, že v prípade neúspechu sa na poveternostné podmienky vyhovárať nebudem môcť. Tempo som si nahodil optimisticky na výsledný čas 3:30 a začal som ukrajovať z maratónskych kilometrov. Na trati som míňal tváre, ktoré sa mi zdali byť už známe. Bol to znak toho, že sa držím zhruba v rovnakej skupine ľudí a držím tempo, čo je dobre. Trať bola príjemná, pekná, vzhľadom na výbehy na mosty aj ťažká. Priznám sa, že v priebehu maratónu som sa príliš kráse okolia nevenoval. Ešte pred behom som sa rozhodol, že ako palivo budem využívať hlavne prírodné zdroje, t.j. budem si dávať iba málo iontu, vodu podľa potreby a banány, ktoré sa mi osvedčili v minulosti. Zhruba 30 min pred štartom som „zlupol“ 2 banány a potom som sa nimi posilnil aj na 17. a 27. kilometri. Ešte som si dal kdesi dáke čokolády alebo čosi také. Asi som to trocha prehnal, lebo cca od 35. km som cítil ťažký žalúdok. Prišiel som k poznaniu, že aj dobrého veľa škodí. Donútilo ma to v závere spomaliť a tempo mi padlo na takmer 6 min/km.
V závere ma predbiehali davy ľudí, čo mi na nálade nepridalo. Našťastie tu bol už štadión a záverečné metre na tartane. Čas 3:35 beriem. Vyfasoval som krásnu medailu, tričko „Stockholm marathon finisher“ a už som čakal na svojich spolubojovníkov Paľa Hajdúka a Petra Gábriša. Paľo dobehol za 3:56 a Peter Gábriš za 4:09. Pre úplnosť dodávam, že na maratóne bolo 8 účastníkov zo Slovenska a skončili takto:
Po dobehnutí do cieľa nás čakali všakovaké pochúťky, nealkoholické i alkoholické pivo v ľubovoľnom množstve a fotenie pri prestretom stole, čo sme si náležite užili. Keďže letenky sme mali „buknuté“ až na pondelok, zostávalo nám ešte kopec voľna. V nedeľu sme sa presunuli do hostela č.3,
„Langholmens Vandrarhem“, ktorý sa nachádza na peknom ostrove plnom zelene. Je prerobený z voľakedajšieho väzenia. Na tomto ostrove sme prechádzkami, fotením a návštevou niektorých miestnych podnikov strávili peknú nedeľu. Zároveň sme čiastočne rozchodili „svalovičku“ z maratónu. V pondelok sme si zbalili svoje skromné háby, medaily a tričká a plní dojmov sme prifičali domov, najprv lietadlom do Viedne, potom autobusom do Bratislavy.
Mal som dojem, že aj na vysokej športovej úrovni (Vikingovia). Taktiež ma prekvapila vysoká účasť žien na samotnom maratóne, cca 25 %. Príjmné pre nás boli aj stretnutia s bežcami v hosteloch, kde sme bývali (Švédi, Angličania, Nemec), či len náhodnými turistami z Francúzska, či Grécka. Štokholmský maratón bol naozaj pekným a príjemným zážitkom. Peter Šafarik, Bratislava, 7. jún 2011 |
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
SVK
Na záver musím povedať, že na mňa urobila dojem pekná krajina, ako i ľudia, ktorých sme videli behať a trénovať v hojnejšom počte ako to býva zvykom u nás.
Komentáre
We are the champions